Monday, 1 July 2013

The Great Gatsby (1925, 1974, 2013)


Just so you know, a shopaholic is a person, who doesn't do any sports ever, yet buys two sport jackets anyway. Because they were pretty and cheap.
Keby vás zaujímalo, nákupný maniak je osoba, ktorá zásadne nešportuje, ale aj tak kúpi si dve športové bundy. Pretože boli pekné a lacné.


I have passed all my exams and still can't believe I'm actually free. As a celebration my ex-classmates and me decided to finally watch The Great Gatsby last week. I'd heard its director is Baz Luhrmann, who did Moulin Rouge and Romeo and Juliet (once your get past that transvestite in white stripper costume it's quite enchanting). His films usually provoke mixed reactions, some love them and some say he bets everything on visuals forgetting the story or any kind of logic at all. I've read the book and I've seen the old Gatsby from 1974 with Robert Redford and Mia Farrow. “So it must mean you're an expert, Soňa.” Nah, I'm just saying. No reason. Now let's compare these three.

Just to give you some tiny piece of information for a start (and show off a little again) my notes from American literature of 1920s contain words like materialism, party age, prohibition, disillusionment, loss of values and more. After the First World War the society tried to outroar the shock of the war with entertainment. Francis Scott Fitzgerald's novel is the analysis and criticism of greediness and shallowness in America of 1920s (and a therapy to relieve his heart broken by rich Zelda, who didn't marry him because he was poor). He shows us the rich but also the wanna-bies, who they aren't any better. The book made me quite upset with the characters. However, that was the point so thumbs up for Francis because to have an idea is one thing but realizing it on the paper – that's what art is about.

The main character is mysterious Jay Gatsby, a self-made millionaire that possesses unbeatable hope that he will get Daisy back and both Leonardo DiCaprio and Robert Redford managed to play the role well (however, I wouldn't miss DiCaprio's weird accent).


He's been in love with rich Daisy for years, however she married Tom Buchanan, who is a textbook example of a rich jerk with next to no morals that has an affair with a married woman. At this point Daisy seems to be a victim locked in a golden cage and terrorized by a crude husband, yet later she is revealed not to be as innocent as her white dresses imply.

Frankly, Daisy is an airhead and Tom made me want to scream, but the one thing that saves the day is intriguing Joseline Baker, Daisy's friend. She is smart, cynical and watching her on the scene with all those terrible characters was like a breath of fresh air to me. Both actresses were super but I like the new version of Joseline better – she seems somewhat scary and that makes her the most interesting character in my eyes.
It's funny how one can easily see when the film was shot. 1970s 
fashion was in the older Gatsby version present all the time. 

Everything is narrated from the point of view of an outsider Nick Carraway, who witnesses these people and their immoral lives and feels disgusted. The way I see it he represents the audience – us. As you can see below the actors are very similar, Toby Maguire looks like a lost little boy and Sam Waterson like an awkward nerd, which I think suits slightly better into the story.


Negatives: Gatsby said “old sport so many times it wasn't even funny. Moreover, I know that Baz puts contemporary music to his films but come on! 1920s were famous for the jazz music, not Jay-z.

So: Which one should you watch? Well, read the book, of course. It's short if that's what you care about. But more importantly it's good. Lolita got me excited more but Fitzgerald is very good too. The Great Gatsby made me feel annoyed with the characters, their drama, affectation and their lack of morals, but this was exactly F. S. Fitzgerald's intention. From this point of view maybe the 1974 version is better – it truly captures the irritation one feels when reading the book. The new version didn't annoy me. I focused on the visuals and so did Baz Luhrmann but I didn't mind. The visual aspect was splendid (the fast and blurry camera movements are Baz's trademark) and it might not be the closest adaptation of the book (f. e. Daisy was far less likable in the original story) but it relaxed me. Pick which one you want.

PS: The film I heartily recommend because it got me excited big time (well, maybe it was the combination of the film and wine too) was Midnight in Paris. There are many historical figures, such as Pablo Picasso, Salvador Dalí, Gertrude Stein, Ernest Hemingway, T. S. Eliot and, what do you know, Francis Scott Fitzgerald and his wife Zelda (they got married after he established himself) are he's played by Tom Hiddleston aka Loki if you didn't know his name. Don't you just want to steal their noses?
PS2: Since I've finished all my exams, I'm going to put new posts regularly every Monday.


Všetky skúšky som už urobila a stále nemôžem uveriť, že už som slobodná. V rámci oslavy sme sa so spolužiakmi nakoniec rozhodli, že pôjdeme do kina na Gatsbyho. Počula som, že to režíroval Baz Luhrmann, ktorý robil aj Moulin Rouge a Rómea a Júliu (keď prežijete tú scénu s transvestitom v bielom stripérskom kostýme je to vlastne celkom čarovné). Jeho filmy vždy vzbudzujú rozporuplné reakcie, niektorí ich milujú, ale niektorí tvrdia, že Baz všetko stavia na vizuálne efekty a na príbeh a jeho logiku úplne zabúda. Čítala som knihu a videla som aj staršiu verziu filmu z 1974 s Robertom Redfordom a Miou Farrow. „No tak to musíš byť expert, Soňa.” Áále nie, to iba tak spomínam. Tak a teraz ich porovnajme.

Aby som vám na začiatok poskytla pár informácií (a aby sa znova trošku povyťahovala) moje poznámky z Americkej literatúry 20. rokov obsahujú slová ako materializmus, čas večierkov, prohibícia, dezilúzia, strata hodnôt atď. Po 1. svetovej vojne sa spoločnosť snažila prehlušiť šok z vojny zábavou. Román Francisa Scotta Fitzgeralda je analýza a kritika chamtivosti a plytkosti americkej spoločnosti v 20. rokoch (a terapia pre jeho ubolené srdce, pretože si z finančných dôvodov nemohol vziať bohatú Zeldu). Ukazuje nám nielen bohatých, ale aj tých, čo nimi chcú byť. Pri čítaní knihy ma postavy veľmi rozčuľovali. No to bol Francisov zámer, takže dávam palec hore, pretože mať nápad je jedna vec, ale realizovať ho na papieri je vec úplne iná – to je podstata umenia.

Hlavná postava je tajomný Jay Gatsby, ktorý sa stal milionárom vlastnými silami a ktorý prechováva nezlomnú nádej, že získa Daisy späť a obaja Leonardo DiCaprio a Robert Redford ho zahrali veľmi dobre (aj keď DiCapriov podivný akcent by mi nechýbal).

Gatsby je do Daisy zaľúbený už roky, ale ona si vzala Toma Buchanana (pozor, nie Mitcha), ktorý je učebnicový príklad bohatého idiota bez morálky a ktorý má aférku s vydatou ženou. Tu by ste si mohli pomyslieť, že Daisy je úbohá obeť zavretá do zlatej klietky a terorizovaná bezohľadným manželom, no ďalšie udalosti odhalia, že nie je taká nevinná ako jej biele šaty naznačujú.

Aby som bola úprimná, Daisy je teliatko a Tomova osobnosť ma tiež dosť štvala, ale to, čo zachraňovalo situáciu bola fascinujúca Joseline Baker, Daisina kamarátka. Bystrá, cynická a pri scénach s ostatnými otrasnými postavami bola ako závan čerstvého vzduchu. Obe herečky boli vo svojej role super, ale nová verzia Joseline sa mi páčila viac – bolo na nej niečo strašidelné, a to z nej v mojich očiach urobilo najzaujímavejšiu postavu.
Je to vtipné ako je vždy na prvý pohľad úplne jasné, kedy bol film natočený. 
Móda 70. rokov bola v staršom Gatsbym prítomná na každom kroku.

Celý príbeh vnímame očami outsidera Nicka Carrawaya, ktorý sleduje týchto ľudí a ich prázdne životy a cíti samé znechutenie. Ja to chápem tak, že Nick predstavuje obecenstvo/čitateľov – teda nás. Ako vidno, vybrali hercov, čo sa dosť podobajú, Toby Maguire vyzerá ako chlapec, čo sa stratil a Sam Waterson ako rozpačitný kockáč a mám pocit, že ten druhý do príbehu pasuje trošku lepšie.

Mínusy: Gatsby povedal „old sport“ (starec, alebo čosi také, neviem už ako to preložili) toľkokrát, že to už ani vtipné nebolo. Tiež mi je jasné, že Baz dáva modernú hudbu do svojich filmov, ale no tááák! 20. roky boli predsa známe jazzom, a nie Jay-zím (hm, čo myslíte, podľa akého vzoru sa skloňuje slovo Jay-z).

Takže: Ktorý film by ste si mali pozrieť? No, v prvom rade odporúčam prečítať si knihu. Je krátka, ak vám ide len o to. Ale hlavne je dobrá. Lolita ma nadchla viac, ale aj Fitzgerald je fajn čítanie. Veľký Gatsby ma znechutil svojimi postavami, ich aférami, afektovaním a neexistujúcou morálkou, ale presne toto bol Fitzgeraldov zámer. Z tohto pohľadu je možno verzia z 1974 lepšia, lebo skutočne zachytáva tú otrávenosť, ktorú človek cíti, keď číta knihu. Nová verzia ma neotrávila. Sústredila som sa na vizuálnu stránku, rovnako ako Baz Luhrmann, ale mne to nevadilo. Vizuálne efekty boli skvelé (Rýchle a rozmazané zábery sú pre Bazove filmy typické) a aj keď to nebola dokonalá adaptácia knihy (napríklad Daisy bola v originálnom príbehu oveľa menej sympatická), oddýchla som si pri nej. Vyberte si podľa gusta.

PS: Film, ktorý by som vám chcela úprimne odporúčiť, pretože ma maximálne nadchol (no možno to vlastne bola kombinácia filmu a vína) je Allenova Polnoc v Paríži. Je tam veľa historických postáv, ako Pablo Picasso, Salvador Dalí, Gertruda Steinová, Ernest Hemingway, T. S. Eliot a, aha-ho, Francis Scott Fitzgerald a jeho žena Zelda (po tom, čo sa preslávil, sa vzali). Fitzgeralda hrá Tom Hiddleston alebo Loki ak vám to meno nič nehovorí. No nemáte chuť im urobiť prskavku na bruchu?

PS2: Ak vás napadá nejaký link na dobrú slovenskú databázu  kníh a filmov (niečo ako imdb alebo goodreads.com), dajte sem, lebo by som radšej dávala linky na slovenské stránky ako české. Ale internetové obchody mi sem nedávajte, reklamu robiť nechcem. Teda nie zadarmo:-)

PS3: Kedže som už po skúškach, odteraz budem dávať príspevky pravidelne každý pondelok.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.