Monday, 9 September 2013

Arthur Conan Doyle – The Hound of the Baskervilles / Pes Baskervillský 1902

The world is full of obvious things which nobody by any chance ever observes.” 
„Svet je plný očividných vecí, ktoré si nik ani náhodou všimne.“

The dishes are clean and the cake is eaten, time to get down to every day life. I've just finished The Hound of the Baskervilles and I liked it but I can tell you now that it is a perfect reading for autumn/winter evenings. The atmosphere of dark nights at the Devonshire moors full of mysterious howling is something that might make the cold weather and long darkness much more bearable for you.
Right from the beginning Doyle shows us Sherlock's (yes, there's Sherlock) self-confident and even haughtiness he's famous for. After his colleague Dr. Watson share his theory about an unknown man, who has forgotten his cane at their office, Holmes says:

"Really, Watson, you excel yourself," said Holmes, pushing back his chair and lighting a cigarette. "I am bound to say that in all the accounts which you have been so good as to give of my own small achievements you have habitually underrated your own abilities. It may be that you are not yourself luminous, but you are a conductor of light. Some people without possessing genius have a remarkable power of stimulating it. I confess, my dear fellow, that I am very much in your debt."

Is this a compliment or an insult? I can't even tell. Well done, Mr. Holmes, well done.
Then there comes the owner of the cane (he's a doctor) and he's asking for help for young Henry Baskerville, who inherited the mansion in Devonshire from his uncle, who... /spoiler/ has just inexplicably died there. After the cane-guy reads Holmes an old manuscript about a legend of evil Hugo Baskerville and a spectral hound, Homes is naturally intrigued and sends Dr. Watson to Devonshire mansion promising he'll come later. He sends him alone to this place:
Tsk, tsk, Holmes.

The mansion is surrounded by vast moors that swallow every thing that wanders into it and at night the residents hear desperate howls of the huge black creature, with its flaming jaws and blazing eyes“.
So much for the plot. In the book I noticed some historical evidence of the post-victorian mentality, which might seem completelly ridiculous today but it all was a real deal in 1902.
Doyle and women: I started to describe the role of the female characters in the novel but then I realized that would be full of major spoilers so the only thing I'm gonna tell you is that... well, there's definitely a victorian heritage problem here.

Doyle and “science”: Phrenology is a serious thing here.
You interest me very much, Mr. Holmes. I had hardly expected so dolichocephalic a skull or such well-marked supra-orbital development. Would you have any objection to my running my finger along your parietal fissure? A cast of your skull, sir, until the original is available, would be an ornament to any anthropological museum.”
Pssst, I think somebody's hitting on you, Sherlock.
Easy-peasy: bigger head means bigger brain and, therefore, intelligence. Everybody knows that scientific research centres are full of elephants, doeglings and those... whatitsnames... the big fish... whales! Sona, this is your day. It's the big head of yours, that's what it is! One needs to praise themselves if there's no other way.
And phrenology nowadays.
I read The Hound in English and the old language was a little difficult for me sometimes but I generally understood. I'm not going to pretend I understand every Holmes's argument and neither the motive for the murders seems really plausible but if you think something else, feel free to share. The atmosphere is created masterfully and I'm considering watching a film adaptation at some point later.
PS: I've just started reading The reaper man by Pratchett, so get ready for it in two weeks or so.
 


Riady sú umyté a torta zjedená, je čas vrátiť sa do bežného života. Práve som dočítala Psa Baskervillského a celkom sa mi páčil, ale treba povedať, že je to skôr ideálne čítanie na jesenné alebo zimné večery. Atmosféra tmavých nocí v Devonshirských močiaroch plná záhadného zavíjania je niečo, čo vám naozaj môže spríjemniť studené počasie a tmu vonku – hádam to nevyznelo príliš morbídne.
Hneď od začiatku nám Doyle pripomína aké ohromné je Sherlockove (áno, v tejto knižke máme Sherlocka) sebavedomie a dokonca namyslenosť, ktoré sú pre neho také typické. Po tom, čo mu jeho kolega Dr. Watson vyloží svoju teóriu o mužovi, ktorý si pred ich kanceláriou zabudol vychádzkovú paličku, mu Holmes povie:

Skutečně, Watsone, předstihujete sám sebe,“ pravil Holmes, odstrčiv stolici svou a zapáliv si cigaretu. „Jsem nucen říci, že ve všech pracích, v nichž vyprávěl jste tak laskavě o skromných mých výkonech, podceňoval jste velice vlastní své schopnosti. Jest možno, že sám nejste světlem, ale umíte jiné k světlu přiváděti. Jsou lidé, kteří nemají sami genia, ale dovedou ho vzněcovali. Doznávám, milý kamaráde, že jsem vám za velmi mnohé vděčen.“

Je kompliment alebo urážka? Ani neviem. Dobrá práca, Holmes.
Potom prichádza majiteľ paličky (je to lekár) a žiada o pomoc pre Henryho Baskervilla, ktorý zdedil sídlo v Devonshire po svojom strýkovi, ktorý.../pozor, pozor, spoiler/ tam zomrel z nevysvetliteľných príčin! Chlapík s paličkou prečíta Holmesovi starý rukopis s legendou o diabolskom Hugovi Baskervillovi a prízračnom psovi a Holmesa to prirodzene zaujme a preto ten vyšle Dr. Watsona do panstva v Devonshire so sľubom, že on sám príde neskôr. Hej, pošle to na takéto miesto:
Ts, ts Holmes.

Sídlo je obklopené rozľahlými močiarmi, ktoré zhltnú všetko, čo sa tam zatúla a v noci obyvatelia počujú zúfalé zavýjanie, ktoré údajne vydáva obrovský, černý netvor ten se svítícími tesáky a s planoucíma očima“.
Tak to by bola zápletka. V knihe som si všimla prekrásne svedectvo post-viktoriánskej mentality, ktorá je z dnešného pohľadu úplne smiešna, ale v takom 1902 to bola normálna vec.
Doyle a ženy: Najrpv som začala opisovať ženské postavy, no potom som si uvedomila, že by to boli ukážkové spoilery, takže jediné čo vám k tomu poviem je, že... no je tu naozaj problém s viktoriánskym dedičstvom.
Doyle a “veda”: Frenológia je úplne seriózna vec:
Zajímáte mne velice, pane Holmesi,“ pokračoval pak lékař. „Nečekal jsem, že u vás shledám lebku tak dolichokefalskou a čelo tak význačně do výšky vyvinuté. Sádrový odlitek vaší lebky, milý pane, dokud nelze dostati sám originál, byl by ozdobou každého antropologického musea. Nechci věru býti nezdvořilým, ale přiznávám se, že mám velký zálusk na vaši lebku.“
Jednoduchá matematika: čím väčšia hlava, tým väčší mozog a teda aj inteligencia. Každý predsa vie, že v Slovenskej akadémii vied pracujú len samé slony, vorvane a tie... ako sa volajú tie veľké ryby... veľryby! Soňa, dnes ti ide karta. To bude tá tvoja veľká hlava! Človek sa musí pochváliť aj sám, keď to inak nejde. No nič, v originále sa ho lekár ešte pýta, či by si mohol pohladkať jeho temeno (prekladateľovi sa to asi zdalo priveľa a jednoducho tú časť vynechal). Pssst, myslím, že sa ti niekto chce dostať pod baloniak, Sherlock.
A frenológia dnes.
Psa som čítala v angličtine a starý jazyk bol občas trošku ťažší, ale vo všeobecnosti som pochopila. Nejdem predstierať, že rozumiem každému Holmesovému argumentu a ani motív vraždy sa mi nezdal veľmi presvedčivý, ale ak si myslíte niečo iné, pokojne povedzte. Atmosféra príbehu je skutočne majstrovská práca a zvažujem, že si niekedy pozriem aj film.
PS: Práve som začala čítať Pratchettovho Sekáča, takže sa naň môžete tešiť asi tak o dva týždne.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.