Monday, 28 October 2013

Eternal Sunshine of the Spotless Mind/Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004)


One of the Jim Carrey's good ones.
Jeden z tých, ktoré sa Jimovi Carreymu podarili.

I've seen Ace Ventura, Dumb and Dumber and The Mask. While they aren't completely bad, unless one is a child, they might not win Jim Carrey a lot of respect and credit for his acting skills. Sadly when I hear the name Jim Carrey many people immediately think of these... eh... simple films. The thing is he has some good ones too. Maybe I'm gonna start a new project on my blog: The good films of Jim Carrey.
Considering that it is a drama about a relationship, it is actually good. Even awesome. I'm not a fan of romance and I don't watch nor read anything like that at all. However, if you've seen this film, you will probably agree with me that a love story can be engaging and non-sentimental.
For those who haven't seen it – we have a protagonist named Joel (Jim Carrey), who met strange but endearing Clementine (Kate Winslet). The first time I saw her in the film I fell in love with her and her hair and everything about her. I don't like tasteless experiments and attention grabbing fashion choices but there's something that melts my heart when I see Clementine. She steals a lot of scenes for herself.
It seems that she and Joel obviously fell in love and are about to start a relationship,but waaait. 18 minutes into the film there are suddenly opening credits and Joel is crying. When he gets home, he takes an unknown pill and fall into a some kind of trance. Some guys arrive into his flat, including Frodo Baggins and Kirsten Dunst, and strangely mixed but still easily comprehensible collage of scenes of their lives begins (or Joel's live, because even though Clementine is a big part of the film, she's still a little mysterious and most of the time we don't know what's on her mind despite of her constantly talking). I love how the whole story is chopped and shuffled and the one thing that enables you orientation is Clementine's haircolour.
What we learn during following scenes is the fact that Joel decided to erase his memories of Clementine and their relationship. During the erasing process he experiences many scenes from various phases of their relationship in non-chronological order and the guys on special effects team had a show-off party or something because it looks super. Pat-pat on your shoulder. I cannot describe it, one needs to see it themselves. I also love the camera work. It's shaky, which creates documentary atmosphere, and differentiates it from big fake hollywood blockbusters.
I'm wondering if I'm supposed to write about the message of the film. Or does it make any sense looking for any messages in stories in general? Everybody finds their own. For me the message of the film is that we should sort our own shit by ourselves and just live with it. The idea of erasing memories out of one's mind might be quite cowardly perhaps, I don't know. Doesn't matter how much we don't like them they are still a part of who we are and they prevent us from making the same mistakes again. What do you think?



Videla som Ace Venturu, Blbí a blbší a Masku. A aj keď nie sú úplne najhoršie, pokiaľ len nie ste malé dieťa, tak si u vás Jim Carrey ako herec týmito filmami asi veľký rešpekt nezískal. Je smutné, že keď sa povie jeho meno, veľa ľudí si skôr spomenie na tieto... jednoduchšie filmy. Ale hlavné je, že mal aj nejaké tie dobré filmy. Možno začnem na blogu nový projekt: Dobré filmy Jima Carreyho.
Piesok je preceňovaný.
Sú to len obyčajné malé kamene.
Vzhľadom na to, že je to dráma o vzťahoch, prekvapilo ma, že je vlastne dobrý. Dokonca skvelý. Nie som fanúšik romantiky a teda nič také ani nečítam ani nesledujem. Ale ak ste videli tento film, pravdepodobne so mnou budete súhlasiť, že aj lovestory môže byť zaujímavá a nie sentimentálna.
Pre tých, čo film nevideli – máme tu protagonistu Joela (Jim Carrey), ktorý stretne zvláštnu, ale podarenú Clementine (Kate Winslet). Prvý raz, čo som ju videla v tomto filme som sa úplne zaľúbila do nej, jej vlasov a do všetkého. Nemám rada nevkusné experimenty a módne výstrelky, ktoré majú pútať pozornosť, ale na Clementine je niečo, čo ma úplne fascinuje. V mnohých scénach úplne dominuje.
Zdá sa, že títo dvaja sa zaľúbili a idú si spolu začať, ale moment. Po sedemnástich minútach filmu zrazu prídu úvodné titulky, počas ktorých Joel plače. Keď príde domov, dá si neznáme tabletky a upadne do akéhosi tranzu. Potom do jeho domu prídu akísi ľudia, vrátane Froda a Kirsten Dunst, a začína sa podivná, ale stále celkom zrozumiteľná koláž ich spomienok (alebo skôr Joelových spomienok. Aj keď je Clementine veľkou súčasťou filmu, stále je na nej čosi záhadné a väčšinou nevieme, čo jej beží hlavou, aj keď vlastne neustále niečo rozpráva). Páči sa mi, že je celý príbeh postrihaný na kusy a pomiešaný, a že ako orientačný bod môžeme používať Clementine vlasy. 
Z nasledujúcich scén zistíme, že Joel sa rozhodol vymazať spomienky na Clementine a ich vzťah. Počas vymazávacieho procesu znovu prežíva scény z rôznych fáz ich vzťahu bez chronologickej následnosti a tím pre špeciálne efekty sa poriadne vybláznil, pretože výsledok je super. Ťap-ťap na plece. Nedá sa to opísať, treba to vidieť. Páči sa mi aj práca s kamerou, ktorá je roztrasená a vytvára dokumentárnu atmosféru, čím sa odlišuje od veľkých falošných hollywoodskych blockbusterov.
Hm, mám teraz písať o posolstve? A má to vôbec nejaký zmysel vo všeobecnosti hľadať posolstvá v príbehoch? Každý si nájde posolstvo sám pre seba. Pre mňa bolo hlavnou myšlienkou to, že by sme si mali vyriešiť naše problémy samy a naučiť sa s nimi žiť. Nápad nechať si čosi vymazať z pamäti môže byť trochu zbabelé, neviem. Je jedno ako veľmi niektoré spomienky nemáme radi, sú stále našou súčasťou zabraňujú nám robiť rovnaké chyby. Nejaké iné nápady?




No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.