Monday, 20 January 2014

Psycho (1960)

Shower will never be the same.

Sprchovanie už nikdy nebude také ako predtým.

I’ve been planning to go to a less commercial cinema for a while. Believe it or not there are some. In our town a lot of established cinemas closed after a shiny new foreign chain of cinemas arrived. Somehow this one’s still standing, but it’s true that half of the visitors were students. It was part of their class about Alfred Hitchcock so we heard a lesson on him too. Did you know that Psycho was shot with a very small budget – as if it was a television film, not a cinema hit. Hitchcock was not only a great director but also had strong marketing skills: He changed the workers in his crew a few times during shooting so they couldn’t spread spoilers and he banned late comers from entering the cinemas.
Marion Crane feels like a good stack of money would make her American dream come true, so she decides to steal it from her boss. Then she naturally must leave Phoenix and on the way to her boyfriend’s town she decides to stay for a night at the Bates Motel. Dun dun duuun!
I’m gonna start with minuses because I want to end with pluses. The film feels slightly longer than I’d wished, the end, however, was very rewarding and revealed everything. I’m not sure but the psychological explanations provided seemed a bit like…eh… bullshit to me. It all makes sense in the story but I’m not sure if any real human ever acted this way in similar conditions. Also the film is black and white which is not necessarily a minus… I can’t even imagine how it would look like in colour. That’s pretty much it.
There are far more pluses than minuses. Personally my most favourite Hitchcock’s film is Birds, but it was a close battle between that and Psycho. The latter has something Birds don’t: Anthony Perkins. His character of Norman Bates became so legendary, he basically couldn’t find any good role afterwards. AIso I think everybody who likes cinematography should watch some old films (even another in case you really didn’t like Hitchcock, which would be a pity, though) only to see how the actors’ performance has changed during decades. All the old exaggerated way of acting makes Psycho even more endearing. One of examples on how Hitchcock’s style is innovative is the way he plays with our expectations. The encounter with a policeman don’t end up as we might expect, neither does the story of Marion or Norman nor their relationship. Hitchcock makes you believe in something and then turns it upside down. Add Anthony Perkins with his boyish smile and a manliner and I’m hooked!



Už dlhšie som plánovala ísť do nejakého menej komerčného kina. Verte tomu, také naozaj sú. V našom meste sa mnohé staré a dobré kiná zavreli po tom, čo som prišiel reťazec nových nablýskaných zahraničných kín. Akosi toto jedno stále stojí, ale pravda je, že viac ako polovica návštevníkov boli študenti. Návšteva kino bola zrejme časť ich prednášky o Alfredovi Hitchcockovi, takže sme sa niečo naučili aj my. Vedeli ste, že Psycho malo veľmi malý rozpočet – akoby to bol televízny film a nie kinohit. Tak vidíte: aj s malým gašparkom sa dá zahrať veľa muziky! Hitchcock bol však nie len skvelým režisérom (a starým lakomcom:-), ale mal aj výrazný marketingový talent: Niekoľkokrát počas natáčania filmu zmenil tím, aby jeho zamestnanci neprezradili nič z deja a výslovne zakázal, aby do kinosál púšťali oneskorencov.
Marion Crane má pocit, že veľký balík peňazí by splnil jej americký sen a tak sa rozhodne okradnúť svojho zamestnávateľa. Potom musí samozrejme utiecť z Phoenixu a na ceste za svojím priateľom sa rozhodne prenocovať v moteli Bates. Dun dun duuun!
Začnem s mínusmi, aby som mohla skončiť s plusmi. Film sa mi zdal trošku dlhší ako by sa mi páčilo, no koniec stál za to a vysvetlil všetko. Neviem, ale poskytnuté psychologické vysvetlenie bolo síce zaujímavé, ale zmysel mi nedávalo. V príbehu je to všetko v poriadku, ale či sa takto niekedy správala nejaká ľudská bytosť za podobných okolností, to asi nie. Okrem toho film je čiernobiely, čo samozrejme nemusí byť nevyhnutné mínus… vlastne si ho ani vo farbe neviem predstaviť. A to je všetko. 
Plusy ďaleko prevyšujú mínusy. Osobne môj najobľúbenejší film od Hitchcocka sú Vtáci, ale je to len-len. Psycho má však niečo, čo Vtáky nemajú: Anthonyho Perkinsa. Jeho postava Norman Bates sa stal legendou a herec potom už vlastne nemohol nájsť žiadnu poriadnu rolu. Myslím si, že každý kto má rád filmové umenie by si mal pozrieť nejaký starý film (keby vás náhodou Hitchcock mimoriadne nelákal, čo by však bola škoda) už kvôli tomu, ako sa štýl hrania za posledných pár desaťročí zmenil. Celý ten prehnaný štýl výrazne dotvára čaro filmu. Jeden z príkladov Hitchcockovej inovatívnosti je jeho hra s očakávaniami. Stretnutie s policajtom neskončí tak, ako by sme čakali, rovnako ako príbeh Normana, Marion, či ich vzťah. Hitchcock v divákovi vyvolá určité očakávania, ktoré potom úplne postaví na hlavu. Pridajte Anthonyho Perkinsa s  chlapčenským úsmevom a očnou linkou a som namotaná! 

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.