Sunday, 29 June 2014

John Grisham - The Last Juror/Zoznam (2004)

Took me more than a month but I did it! Not even full-time job, learning German and Swedish and part-time tutoring stops a bookworm from reading books.
Trvalo mi to viac ako mesiac, ale dokázala som to. Ani práca na plný úväzok, ani štúdium nemčiny a švédčiny a doučovanie angličtiny mi nezabráni v čítaní kníh.
So my friend gave me The Last Juror as she isn't a bookworm and non-bookworms usually don't tolerate books with 486 pages. And I as a bookworm consider having a book and not reading it a crime I started, even though the text on the backcover didn't sound particularly pleasant.
(ÖÖööö ååååå - Ive just discovered that I can set my keyboard to Swedish. I bet I wont be able to do that gain when I need it)
"In 1970, Willie Traynor comes to Clanton, Mississippi, in a Triumph Spitfire and a fog of vague ambitions. Within a year, the twenty-three-year-old finds himself the owner of Ford County’s only newspaper, famous for its well-crafted obituaries. While the rest of America is in the grips of turmoil, Clanton lives on the edge of another age—until the brutal murder of a young mother rocks the town and thrusts Willie into the center of a storm." 
See? It's that murder I'm talking about. I don't like murders. They're stressful. Except for those in Hercule Poirot detective stories. Those are elegant.
However, the murder in Mississippi is no the elegant case. I'm a very squeamish person but the descriptions were not especially vivid so I don't believe an average reader would have a problem with that (plus if you watch something like Games of Thrones or similar gory TV show you'll probably find the book easy breezy like Duck Tales).
The protagonist William comes to little southern town, where he is obviously looked at with suspicion. 
Since he's twenty something young man he couldn't care less and he asks his rich grandma to lend him money to buy a local newspaper. It's early seventies and racial segregation is a real thing even in more progressive places in US, so Willie decides to write about interesting inhabitants of the town - one of the firsts is Mrs. Callie Ruffin, an elderly black lady, who's life is like a novel (maybe it's because she's a character in a novel). Now we're getting to a little problem I have with the book: lots of characters are too good to be true. Or too bad to be true. The Ruffins are the family of professors, Padgitt family is rotten to the core, Willie is self-righteous fighter for the freedom of press, who never gives up and so on. Nevertheless, the book feels still... comfortable and despite the murder plot the author creates a pleasant atmosphere of one slow warm little town and it might even sound contradictory but I felt...safe. Willie becomes Mrs. Callie's friend and visits her every Thursday and I'm giving you a friendly advice: don't read the book hungry. The descriptions of food reminded me a little of Harry Potter and their fantastic cuisine. I'm a little sad and there wasn't more redneckery though.
Couldn't resist.
But to make it clear, I'm not saying that the characters are completely one-dimensional. The protagonist is described quite thoroughly as the story captures 10 years in Clanton and the changes in the society, town and characters as well. At the beginning Willie is a young boy that just wants to earn some money and be proud of it. The murder horrifies him, however, he's more excited like a child that something's happening and that he has a truly interesting news to write. Also his fearless investigation and wild tell-all articles about the murder seem to be slightly more motivated by the attention and pride than bare informativeness or desire for justice. The commotion he gets himself into, as he's threatened for his work, surprises him too:
''Roughly 12 months earlier I had been living on the third floor of a fraternity house in Syracuse, New York, attending class occasionally, working hard to be a good soldier in the sexual revolution, drinking prodigious amounts of alcohol, smoking pot, sleeping until noon any time I felt like it, and for exercise I'd hustle over to the next antiwar rally and scream at the police. I thought I had problems. How I'd gone from there to a witness chair in the Ford County courtroom was suddenly very unclear to me.''
I wanted to add more quotations but I forgot to mark them in the book, plus the post is getting longer so I don't believe it's a real problem. I liked the book very much, actually some reviews I read claimed that this is one of the best books by John Grisham. Some colourful characters, murder and surprising end makes a good experience. If you get hands on the book, if you have a little time and you like the atmosphere of small southern American towns this is the way to go.
PS: Let's enjoy some hillbilly jokes. Because hillbillies are the best!


PS: Next weekend I'm going for a short holiday, so the next post will be here on the 13th of July. Have a nice summer you all.




Moja kamarátka mi dala Zoznam, lebo nie je knihomoľ a takí zvyčajne netolerujú knihy so 486 stranami. Ale ja ako knihomoľ považujem vlastníctvo knihy bez čítania za zločin a tak som začala, aj keď text na zadnej obálke neznel mimoriadne lákavo.
(ÖÖööö ååååå - Práve som zistila ako si môžem nastaviť klávesnicu na švédčinu. Stavím sa, že keď to budem potrebovať, tak mi to znova nepôjde)
"V roku 1970 prichádza Willie Trayton do Claytonu v Mississippi s hlavou plnou nejasných ambícií. Do roka sa z tohto 23 ročného mladíka stane majiteľ jediných Claytonských novín, ktoré boli doteraz známe iba svojími starostlivo vypracovanými nekrológmi. Zatiaľčo zvyšok Ameriky sa zmieta v zmätku vojny, Clanton sa nachádza v úplne inom svete - zrazu však brutálna vražda jednej mladej matky šokuje mestečko a Willie sa ocitne uprostred toho všetkého." 
Vidíte? Hovorím o tej vražde. Ja vraždy nemám rada. Sú stresujúce. Teda okrem tých v Herculovi Poirotovi, tie sú elegantné.
Na vražde v Claytone nie je nič elegantného. Som síce háklivá osoba, ale musím priznať, že opisy neboli mimoriadne živé. takže si myslím, že tým asi žiaden čitateľ nebude mať problém (ak ste navyše aj fanúšik takých vecí ako Game of Thrones a podobných krvavín, čo sú teraz také populárne, táto kniha vám asi bude pripadať ako sladučká rozprávka typu Káčerovo)
Teda protaginista William prichádza do južanského mesta, kde na neho mnohí hľadia s veľkým podozrením.
Sedlácka mačka ti radí, aby si sa vrátil tam, odkiaľ si prišiel.
Keďže je to mladý chlapec po dvadsiatke, tak ho to vôbec nezaujíma a požiada svoju bohatú babičku, aby mu požičala nejaké peniaze na kúpu miestnych novín. Práve sa začali sedemdesiate roky a rasová segregácia je v plnom prúde aj v pokrokovejších častiach Ameriky. Preto keď sa Willie rozhodne písať o zaujímavých obyvateľoch mestečka, ako prvú su vyberie pani Callie Ruffin, postaršiu černošku, ktorej bohatý život pripomína román (možno preto, že to je postava z románu). A tu sa dostávame k niečomu s čím som mala trochu problém: mnohé postávy sú jednoducho príliš dokonalé. Alebo príliš zlé. Ruffinovci sú rodina plná profesorov, Pagdittovci sú skrz-naskrz skazení. Willie je samozvaný bojovník za slobodu tlače, ktorý sa nikdy, ale naozaj nikdy nevzdáva a tak ďalej. No pravdou je, že kniha vo mne aj tak budila príjemné pocity a napriek vražednej zápletke autor vytvára pohodovú atmosféru teplého malého južanského mestečka, kde život plynie slimačím tempom a možno to bude znieť zvláštne, ale ja som sa pri čítaní cítia... v bezpečí.
Willie sa s Callie spriatelí a navštevuje ju každý štvrtok a teraz vám musím dať priateľskú radu: túto knihu nečítajte na prázdny žalúdok. Opisy jedla mi trošku pripomenuli Rokforskú kuchyňu.
Tiež priznávam, že som trošku smutná, že v knihe nebolo viac sedlačiny.
Rozišli sme sa s priateľkou...
Spýtala sa: "Môžeme zostať bratranec a sesternica?"
Ale aby bolo jasné, netvrdím, že postavy sú úplne ploché. Napríklad hlavný hrdina je zobrazený celkom dôkladne, pretože kniha zachytáva 10 rokov v Claytone a zmeny v spoločnosti, meste a tiež v osobnostiach postáv. Na začiatku je Willie mladý chlapec, ktorý si chce iba zarobiť peniaze a byť na to pyšný. Vražda ho vydesí ako každého, no Willie sa viac teší ako malé dieťa, že sa konečne niečo deje a že má o čom písať. Rovnako aj jeho odvážne vyšetrovanie a divoké články o spomínanej vražde vyzerajú byť viac motivované získavaním si pozornosti a túžbou ukázať sa, ako iba púhou snahou o informovanie verejnosti či dosiahnutím spravodlivosti v procese. Chaos, v ktorom sa ocitne, pretože sa mu začínajú vyhrážať, však prekvapí aj jeho samotného:
 "Asi pred 12 mesiacmi som býval na treťom poschodí univerzitného internátu v New Yorku, občas chodil na prednášky, angažoval sa v sexualnej revolúcii, pil nesmierne množstvá alkoholu, fajčil trávu, spal až do obeda kedy sa mi zľúbilo a miesto cvičene som si chodil zevrieskať na policajtov na protivojnové mítingy. Myslel som si, že mám problémy. No ako som sa odtiaľ dostal na lavicu svedkov v Clantonskej súdnej sieni, tomu som vôbec nerozumel."
Pôvodne som chcela pridať viac citácií, ale zabudla som si ich v knihe vyznačiť a okrem toho tento príspevok, takže si nemyslím, že by to bol až taký problém. Kniha sa mi veľmi páčila a dokonca v niektorích recenziách, ktoré som o nej čítala sa tvrdí, že je to jedna z najlepších kníh od Johna Grishama. Výrazné postavy, vražda a prekvapivý koniec dohromady mi poskytli veľmi pozitívny zážitok. Ak sa vám do rúk dostane táto kniha, ak by ste náhodou mali trochu času a ak máte slabosť pre rázovité mestečká amerického juhu, tak nemáte prečo váhať.
PS: A teraz sa spolu pobavme na vtipoch o sedlákoch. Tí sú jednoducho najlepší!
Sedlácky perličkový kúpeľ
Návod: Uvarte a zjedzte 30 minút pred kúpeľom.
Ako sa sedlákovi zdala sestra jeho sestra na prechádzke v lese?
Pekne sexi!
Západná Viginia
1.8 milióna obyvateľov a iba 3 priezviská. Hmmm.
PS: Nabudúci víkend mám dovolenku, takže ďalší príspevok pridám až 13. júla. Zatiaľ vám prajem všetkým krásne leto.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.