Sunday, 24 August 2014

Dead Poets Society/Spolok mŕtvych básnikov (1989)


"What will your verse be?"

"O čom bude vaša sloha?"

Just like I promised I'm delivering a post about Robin Williams' film - Dead Poets Society. It might be not the first you think of when recollecting the work of Robin Williams, you probably think of Flubber or Mrs. Doubtfire or Jumanji. So do I, or so did I before I came across the title of the film (which is great, whoever came up with it, good job) so watched it.
Unlike the other films I've just mentioned, Dead Poets Society is not a comedy, it's a drama. I'm not a dramatic person but I enjoyed it. I'm not going to force anyone to watch it because it might not be everyone's cup of tea plus I'm not sure how much it's message applies to young people today. I'm not saying it doesn't, only that maybe the situation is different and teenagers are not opressed. Or maybe we are all opressed, I don't know. I'm not gonna pretend to know things:-)
Any faces you know? We'll come to that later.
We're in 1950s and John Keating (Robin Williams) comes to a Welton Academy, a prestige boarding school for boys, as a teacher of literature. As you might have guessed he's unconventional. He tells his students to rip stupid pages from the textbook. He likes to stand on the desk. He takes them for a walk (how about that) and he reveals that he has past as any other human being. Plus he gives them something to think about.
In a way he's a teacher we all wanted to have at school. Sure he felt like a bit of a show-off and the film was a little sentimental too but I still consider it very good.
One of the words John Keating (what a name, right?) keeps repeating is Carpe Diem. The phrase has a similar meaning to YOLO, popular abreviation for: you only live once, and they are both easily misused by people with simple minds. The students at Welton Academy were smarter and that's the why interpreted it as an encouragement to flee the school at night, go into a cave in the forrest nearby and.... read poetry. Yeah I know, doesn't sound likely for teenagers, not even in 1950s, but maybe it's a gentle way of saying that when we want to save someone from themselves, maybe it's not that necessary and they won't end up destroying their lives without our infinite wisdom and protection.
Carpe Diem is a phrase that scares many twenty-somethings these days. I even read an article that descibed it as a quarterlife crisis. We are told by everyone and everything around that we should enjoy our life AND make something special out of it because we have possibilities the previous generations never dreamt of.
And with this uncomfortable feeling one's trying to chase something, not knowing what to give our lives meaning and to be satisfied later on our deathbed.
Is that even possible? To be safisfied? Are there pools where dying people rate their satisfaction with the lives they led? We are not supposed to be safisfied. We are not equipped for that.
Oh, I'm pretending to know things once again!
END OF THE PRATTLING

Let's see some famous actors that appeared in the film. For example that guy who played Red in That 70's Show.
Here he also plays a severe father, who opresses his son. Can't get a chill roles, poor chap. But guess what! His son really became a doctor after all. Only not in the film but in House though.
Another well-known actor today who appeared in the film is Ethan Hawke and the great thing about watching old films is that the actors are so much younger there.
Dead Poets Society it is!
And a joke before the end:
If you like the film a want to read some more here you are.
PS: The last weekend of August I'm not gonna be chasing adrenaline and I won't have my computer with me. So the next post will happen in two weeks.





Ako som sľúbila, prinášam príspevok o filme Robina Williamsa - Spolok mŕtvych básnikov. Možno to nie je prvý film, na ktorý si spomeniete, keď rekapitulujete to najznámejšie z tvorby Robina Williamsa. To vám skôr príde na um Flubber, Otec v sukni alebo Jumanji. Mne tiež. Ale nedávno sa mi do cesty priplietol názov tohto filmu (a je skvelý, ktokoľvek ho vymyslel, klobúk dole) a preto som si ho pozrela.
Narozdiel od ostatných filmov, ktoré som práve spomenula, Spolok mŕtvych básnikov nie je komédia, ale dráma. Nie som dramatický typ, ale aj tak odporúčam. Nebudem vás však nútiť, aby ste ho nutne pozerali, lebo nemusí byť pre každého a tiež si nie som istá, či sa jeho myšlienka dá preniesť aj na životy mladých ľudí dnes. Nehovorím, že sa nedá, len možnože sa situácia zmenila a tínedžeri už nie sú utláčaní. Alebo sme všetci utláčaní, neviem. Nejdem predstierať, že niečo viem:-)
Spoznávate nejaké tváre? K tomu sa ešte dostaneme.
Ocitáme sa v päťdesiatych rokoch a John Keating (Robin Williams) prichádza na Weltonskú akadémiu, prestížnu internátnu školu pre chlapcov, ako učiteľ literatúry. Ako vás už určite napadlo, je nekonvenčný. Hovorí svojim študentom, aby vytrhli z učebníc hlúpe stránky. Rád si postojí na katedre. Berie študentov na prechádzky (to je čo?) a odhalí, že má minulosť ako každá iná ľudská bytosť. A navyše im dáva podnety na zamyslenie.
Všetci veľmi túžime po spolupatričnosť, ale musíte veriť, že vaše názory sú jedinečné a patria len vám.
Svojím spôsobom je učiteľom, ktorého sme všetci chceli mať. Iste, že som mala pocit, že trošku machruje a tiež sa mi film zdal trošku sentimentálny, ale stále ho považujem sa veľmi dobrý.
Slová, ktoré John Keating (to je ale meno!) často opakuje, je fráza Carpe Diem. Má podobný význam ako YOLO, populárna skratka frázy: you only live once (žiješ len raz), veselo zneužívaná jednoduchými ľudmi. Študenti na Weltonskej akadémii sú inteligentnejší a tak si túto frázu vysvetľujú tak, že majú ujsť v noci zo školy, stretnúť sa v jaskyni v blízkom lese a... čítať si básne. Áno, neznie to dvakrát reálne ani pre tínedžerov z päťdesiatich rokov, ale možno sa nám len film jemne snaží naznačiť, že keď sa snažíme niekoho zachrániť pre sebou samým, tak možno to vlastne nie je až také potrebné a dotyčný si možno naozaj nezničí život ani bez našej nekonečnej múdrosti a ochrannej ruky.
Až tak veľmi sa od vás nelíšia, že?
Carpe Diem je fráza, ktorá v poslednom čase desí mnohých dvadsiatnikov. Dokonca som aj čítala článok, ktorý to popisoval podobne ako krízu stredného veku. Všetci a všetko nám hovorí, že by sme si mali užívať život a zároveň s ním urobiť niečo užitočné, pretože máme možnosti, o ktorých predchádzajúce generácie ani nesnívali.
Ich oči sú plné nádeje, presne ako tie vaše.
A s týmto nepríjemným pocitom sa naháňame niečo, nevieme čo, čo by našim životom dalo zmysel, aby sme na smrteľnej posteli mohli byť so sebou spokojní.
Pretože, moji mladí páni, tí chlapci teraz hnoja narcisy.
Je to vôbec možné? Byť spokojný? Existujú nejaké prieskumy, kde by zomierajúci ľudia hodnotili spokojnosť so svojím životom? Nemôžeme byť spokojní. Neboli sme na to zostrojení.
Aaach, už zase predstieram, že niečo viem!
KONČÍM S BRBLANÍM.


Pozrime sa na podaktorých slávnych hercov, ktorí sa vo filme objavili. Napríklad chlapík, čo hral Reda v Tých rokoch sedemdesiatych.
Pôjdeš na Harvard a budeš doktor.
Tu tiež hrá prísneho otca, ktorý trápi svojho syna. Chudák chlap, nikdy nehrá pohoďákov. Vtipné je, že herec, čo hral jeho syna sa nakoniec stal lekárom. V Doktorovi Housovi.
Panebože! Veď to je Wilson!
Ďalším dnes známym hercom, ktorý sa vo filme objavil je Ethan Hawke. Super vec na pozeraní starých filmov je, že herci sú tam chutne mladučkí.

Dám si ja radšej Spolok mŕtvych básnikov.
A ešte drobný vtip pred koncom:
"Akadémia Welton, prosím. Áno, áno je, malý moment. Profesor Nolan, to je pre vás. 
Je to Boh. Hovorí, že by sme do našej školy mali prijať aj baby."
Ak vás film zaujal a chceli by ste si o ňom ešte niečo prečítať, nech sa páči.
PS: Posledný augustový týždeň budem naháňať adrenalín a nebudem mať k dispozícii počítač. Takže sa vidíme až o 2 týždne.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.