Saturday, 20 September 2014

Giver/Darca (2014)

Another attempt for 1984 for teens. Let's see how it went.
Ďalší pokus o 1984 pre puberťákov. Pozrime sa, či sa to tentoraz podarilo.
As I mentioned in a post a few weeks ago, dystopia is the latest trend in books-turned-to-films today. Divergent didn't prove to be a rewarding experience but I decided not to get discouraged. Also some famous names might have been a reason to watch The Giver.
Jonas lives in a dystopian society that decided to get rid of everything that some top banana (probably to be introduced in later installments) considers dangerous to mankind: religion, emotions, colours, music and so on. It wasn't explicitly mentioned but there's probably only one country and only one language (hint: it's English). Their indoor areas are creepy clean places, but at least the society seems ecological. 
The citizens get pills and injections everyday that keep them 100% healthy, emotionless and dumb. Jonas is a teenage boy, turning adult on a collective ceremony (dystopian people really like those) and we soon learn that he's (you would never guess it) special.
He can see colours sometimes (OMG! He's just like me! I can see colours too!). Great part of the film is black and white with some colour here and there to demonstrate this. It seemed quite funny and I'm not sure how he can name the colours if there's just black and white in their world and I don't understand why did the people wore colourful clothes and furniture and everything. And how could they even produce colourful things? But I understand that it's supposed to be a metaphor of the emotionless robotic society the boy lives in so I'm gonna let that one pass. Jonas is chosen by the ruler of the society, who is (or is represented by, I don't know) Meryl Streep to be the only receiver of the memory in his generation. That means that the giver (Jeff Bridges pictured below), a guy who was given the memory decades ago, is gonna transfer him all the memories of the events, emotions and everything that humankind used to experience a long time ago because the children in this society don't have history at school.
And now we're getting to something I don't understand. The rulers perceive their regime as perfect. Why would they decide to give the memory of life in the past to a young impressionable boy, who might become a rebel and destroy the regime? Or why would they give it to anyone at all? I can't help it but it seems to be just a drama-creating device to me. Or why would they get rid of emotions or music? I can understand the colorblindness - it might be a way to fight against racism. Not a foolproof plan as you see that someone has a different race, colour or not, but alright. Ok, let's classify the colorblindness and the lack of musical ear to the side effects of the medications the people are taking and move on. See? I'm trying.
Because Jonas is going to (guess what?) fight to destroy the system!
When the giver transfers the memory of life, universe and everything to Jonas, he realizes that there's not only something missing from the life they all live but that the society is a sick and cruel establishment. He's bewildered, afraid, shell-shocked and confused, which is a blatant metaphor for young people discovering their emotions and non knowing what to do with them. I'm gonna ignore it as there were things that bothered me much more. Adults seem to believe that teenagers are unable to think logically, which might be quite right but it's not an excuse to omit logic even in the story for teenagers. In this society babies are taken away from their biological parents and placed into family units, therefore, among total strangers, which is something that could never work in reality. So why did you write it like that, lady?! Because it creates drama!
(the film is based on a novel by... well, google it if you care)
Who looks more rubbery?
And that's why our Spanish-Italian-South American looking Jonas has Alexander Skarsgard for a father. He works as a care taker/doctor in a nursery, where he kills babies. Yes. Not that he's evil, he's just dumb. What other word would you call a person, who can't see the difference between a living and a dead body? The education in dystopian world really sucks balls. The logic in the film sometimes does too. I understand the vision of maintaining the perfect genetic pool but since you have pills to cure every health issue, why is it necessary to kill the weakest ones? I'll tel you why: because drama!
As for some other famous people, Jonas's mother was Katie Holmes, who didn't seem to have one maternal bone in her body (the mother, not Katie).
Katie has it better now. Her new husband kills babies but that's still an improvement, right? She doesn't even have to cook. Stewards cook for them.
To sum it up: The film is not as stupid as Divergent but intelligent is not the word I would use to describe it. Most problems I had with the occasional irrationality and artificially created drama for drama's sake. Sadly the end had no logic whatsoever and that's too bad as one usually rates experience by its beginning and its end. The special snowflake syndrome was not my favourite thing either but Jonas was a likable character and one cannot help it but to root for him despite everything. I appreciate that the romance wasn't ever-present nauseating part of the story. All in all, why not? Go and watch it.


Also there's Taylor Swift. I don't know why.


Next week I'm off and I won't have time to see or write any post. See you in two weeks.



Ako som v nedávnom článku písala, dystópia je dnes najnovší literárno-filmový trend. Divergent sa síce neukázal ako pozitívny zážitok, ale aj tak som sa rozhodla nenechať sa odradiť. Navyše aj niektoré slávne mená sa pričinili o to, aby som si pozrela film Darca.
Jonas žije v dystopickej spoločnosti, ktorá sa rozhodla zbaviť všetkého, čo volakýsi papaláš tam hore (asi bude prezentovaný v pokračovaniach) považuje sa nebezpečné pre ľudstvo: náboženstvo, emócie, farby, hudba a tak ďalej. Nebolo to explicitne povedané, ale zrejme ide len o jednu krajinu, kde sa rozpráva jediným jazykom (Hádajte, ktorým: angličtinou). všetko je tam desivo čisté, ale inak aspoň pôsobia ekologicky.
Obyvatelia jedia každý deň tabletky a dostávajú injekcie, aby boli 100% zdraví, neemotívni a blbí. Jonas je tínedžer na prahu dospelosti, ktorý oficiálne prekročí na spoločnej ceremónií (dystopickí ľudia sa v nich evidentne vyžívajú) a onedlho sa dozvieme, že chlapec je (Uhádnete? Skúste.) mimoriadny.
Jonas vidí farby (Bože! Je presne ako ja! Aj ja vidím farby!). Veľká časť filmu je demonštratívne čiernobiela, s občasnými farbami tu a tam. Bolo to také trocha divné a navyše ani neviem ako mohol okamžite vedieť tie farby pomenovať, keď žije v čiernobielom svete a tiež nerozumiem, prečo mali ľudia rôznofarebné oblečenie alebo nábytok a podobne. A ako sa im vôbec podarilo vyrobiť farebné veci? Ale dajme tomu, že je to metafora neemotívnej robotickej spoločnosti, v ktorej Jonas žije a tak to nejdem riešiť. Jonas je vybraný Meryl Streep (neviem, či je ona vodca, mám skôr pocit, že len zastupuje), aby mu bola odovzdaná pamäť ako jedinému v celej generácii. To znamená, že darca (Jeff Bridges na obrázku dolu), chlapík, ktorý dostal pamäť pred desiatkami rokov zase od svojho darcu, mu odovzdá všetky spomienky a udalosti, emócie a všetko, čo ľudstvo v minulosti zažilo, pretože deti v školách asi nemajú dejepis.
A tu sa dostávame k niečo, čomu celkom nerozumiem. Vládcovia/vodca/ktosi majú pocit, že ich režim je dokonalý. Prečo by sa mali rozhodnúť odovzdať spomienky z dávnych vekov mladému ľahkonadchnuteľnému chlapcovi, pri ktorom je pravdepodobné, že sa stane rebelom a pokúsi sa zničiť režim? Alebo prečo by ju vôbec mali odovzdávať? Nemôžem si pomôcť, ale smrdí mi to ako dramatické dôvody a nič iné. Alebo prečo by sa mala spoločnosť zbavovať emócií či hudby? Rozumiem farbosleposti - dajme tomu, že chcú zabrániť rasizmu. Niežeby to bol dokonalý plán, lebo vidíme predsa, že je niekto inej rasy, či už s pomocou farieb či bez, ale dobre. Farbosleposť a nedostatok hudobného cítenia môže byť aj vedľajší účinok liekov, ktoré tam ľudia berú. Vidíte? Snažím sa. Poďme teda ďalej...
...pretože Jonas ide spraviť hádajte čo? Bojovať proti systému!
Keď darca odovzdá Jonasovi spomienku na život, vesmír a všetko, ten si potom uvedomí, že nielenže im v živote niečo chýba, ale že celé ich spoločenské zriadenie je zvrátené a kruté. Je pobúrený, vystrašený, zmätený a má aj voláke tie príznaky posttraumatickej poruchy, čo je evidentne metafora, pre mladých ľudí, ktorí počas dospievania objavujú rôzne emócie a nevedia, čo s nimi. Sú tu však veci, ktoré ma trápili viac. Dospelí majú často pocit, že tínedžeri nemajú štipku logického myslenia a to nejdem vyvracať, ale aj tak to nie je dôvod na to, aby sa logika v príbehu pre tínedžerov nekonala. V tejto spoločnosti sa novorodenci berú biologickým rodičom a umiestňujú sa do rodinných jednotiek, teda medzi úplne cudzích ľudí, čo je niečo čo by predsa v realite nefungovalo. Tak prečo ste to vážená pani takto napísala? Pretože je to predsa dramatické!
(film vznikol podľa knihy od... vygooglite si to, ak vás to zajíma)
Kto vyzerá gumovejšie?
A preto náš španielsko-taliansko-latinoamericko vyzerajúci Jonas, prišiel k ocinovi Alexandrovi Skarsgardovi. Ten pracuje ako opatrovateľ/doktor v jasliach, kde zabíja bábätká. Áno. Niežeby bol zlý, jednoducho je len blbý. Ako inak by ste nazvali človeka, ktorý nerozozná živé telo od mŕtveho? Vzdelávanie v dystopických spoločnostiach výrazne "pokulháva". Ale to aj logika tohto filmu. Chápem dôležitosť pestovania si čo najdokonalejšieho genofondu, ale kedže v ich svete sú tabletky na vyriešenie každého zdravotného problému, prečo je až také nevyhnutné vyradiť najslabších? Poviem vám prečo! Lebo je to dramatické!
Čo sa týka ďalších slávnych ľudí, Jonasovu matku, ktorá nemá v tele jedinú materskú bunku si zahrala Katie Holmes.

Katie sa už má lepšie. Jej nový manžel síce vraždí bábätká, ale aj tak je to zmena k lepšiemu, nie? A ani variť nemusí. Varia im letušky.
Zhrnutie: Film síce nie je taký hlúpy ako Divergent, ale slovo inteligentný by som pri jeho opise nepoužila. Ako najväčšie problémy hodnotím nelogické časti zápletky a umelé dramatické momenty - také len aby sa niečo dialo. Bohužiaľ, ani koniec nemá  zmysel a to je škoda, lebo človek prirodzene hodnotí zážitok podľa jeho začiatku a konca. Mimoriadny protagonista tiež nepatrí medzi moje obľúbené literárne/filmové stratégie, ale musím priznať, že Jonas bol sympatický a napriek hore-spomenutým nedostatkom som mu držala palce. Oceňujem aj to, že film divákovi prípadnú romantiku neotrepáva o hlavu. A čo ja viem... keď vás táto téma /žáner zaujíma, prečo nie? Nech sa páči.


Bola tam Taylor Swift. Neviem prečo.

Nasledujúci týždeň mám dovču a tak nestíham pozerať ani písať nič. Vidíme sa o dva týždne.

2 comments:

  1. Čau Soňa! Mňa tento úspech dystopických príbehov u Facebookovej generácie fascinuje, tak mi nedá nekomentovať. :) Myslím totiž, že dnešné dystopie sú významným spůsobom iné, než tá Orwellova. Myslím, že hlavná téma nie je "nesloboda", ale "odcudzenie", a na lavici obžalovaných nesedí "despotičnosť" nejakého jedinca, ale "stádovitosť" más. To, že bábatká vznikajú umelým oplodnením špeciálnej triedy tzv. "birthmothers", bola jedna z vecí, ktoré ma v Darcovi zaujali. V Dárcovi tak nejde len o totalitu, ale aj o zrušenie individuality a vzťahovosti. A k ich nastoleniu nestačí vziať ľuďom súkromie a slobodu (ako u Orwella), ale aj sex, rodinu, odlišnosť v podobe postihnutia (preto zabíjajú slabé bábatká a starých ľudí), tvorivé seba-prejavenie či seba-utváranie v podobe umenia (preto stratili citlivosť k farbám, ale aj napr. k hudbe) a vedomie smrti (Jasonov otec naozaj nevie, čo činí). Zaujímavé je na tom (pre mňa) to, že takúto spoločnosť nemusí nutne riadiť nejaký ziskuchtivý "vládca", ale (podľa mňa) mohla po nejakej ničivej vojne vzniknúť zdola, konsenzom, v úprimnej snahe zničiť konflikty a násilie. Súhlasím, že je to stále veľmi hlúpy príbeh, ale ja som si z neho (pre seba) vydestilovala celkom dobrú metaforu sveta, kde postihnutých zatvárame do ústavov, umierajúcich do nemocníc, miesto života čumíme na obrazovky, utrpenie na druhom konci sveta nám nepripadá skutočné, politicky sa neangažujeme, snažíme sa byť cool a nevytŕčať a na všetko si berieme antidepresíva.

    ReplyDelete
  2. Dakujem za komentar. Potesila som sa, ze som oslovila Zuzku Hagarovu a vyhradila som si cas na odpisanie, je to Zuzka, to treba poriadne popremyslat:-) Je mi jasne, ze ma najlepsie myslienky napadnu az potom, co to tu odoslem:-D
    Film myslienku nepochybne ma, bohuzial som knihu necitala a asi si na nu v blizkom case nenajdem volnu chvilu, mozno by bola lepsia po umeleckej stranke. Ja, ako niekto kto vystudoval literaturu, riesim veci hlavne z umeleckeho hladiska. Je fajn, ked sa pubertalna literarna a filmova tvorba snazi prist s myslienkou, narozdiel od Twilightu a este dalsich veci, ktore hadam o chvilu prehrmia. Je pravda, ze casto je doraz na dramatickost, autori by mozno mohli trosku pripodobnit situacie realite, tazko povedat ci im ide o to vzdelavat alebo zabavat mladu generaciu (niekedy sa to podari viac, niekedy menej). A dalsia vec je, ze mam pocit, ze tvorcovia maju pocit, ze detom alebo pubertakom staci menej, lebo su blbsi ako dospeli a tak im ponuknu menej. To sa tyka napriklad logiky. Ale budme optimisticki: A, od Hollywoodu sa sice nedaju ocakavat zazraky, ale stale je tu aj nehollywoodska tvorba a B, myslim, ze pristup k postihnutym ludom a povedomie o nich sa zlepsuje, nie?

    ReplyDelete

Note: only a member of this blog may post a comment.