Sunday, 23 November 2014

Misery (1987)

There's nothing 

in this world

that can prepare you

to the meeting

with your number 1 fan.

Or reading Misery.


Na tomto svete

nie je nič,

čo by vás dokázalo pripraviť

na stretnutie s vaším najväčším fanúšikom.

Alebo na čítanie knihy Misery.
You can watch all of the horror, psychological dramas or psychological horror there are. You can watch every film made by Lars von Trier (insane guy). When reading Misery you'll always find it crazy-difficult reading.
I bought Misery by Stephen King on the 23rd October this year and I began to read it very shortly afterwards. I finished on the 15th of November. It almost never takes me this long to read a book. Misery is different. 360 pages are no problem for me but the thing is you can never read too much on one sitting unless you want a heart-attack.
But it was a good book. Well not good but well-written. I could really feel myself right there, in the story and that was the strenuous part.
Since there was a film too I'm gonna use pictures of it.
Our main character, Paul Sheldon, is a famous author who wrote a book series about a Victorian lady named Misery, which earned him immense amount of popularity among women with a romantic streak. He is basically Danielle Steel. After writing the last book, where Misery dies, he feels free to start writing the real literature believing he's has the talent and chance to the next Hemingway. On his way through the almost inhabited parts the country during a snowstorm he has an accident. After he makes peace with death a big figure comes and gives him the smelliest artificial respiration. Meet Annie Wilkes.
She brings him into her house and feeds him all kinds of drugs to save his life. The one thing she ''forgets'' is calling the ambulance though.
''Where is my wallet, by the way?''''I've kept it safe for you,'' she said. Her smile suddenly collapsed into a narrow watchfulness he didn't like much. 
When she learns that Misery dies in the last book she throws a moderate tantrum. Moderate when compared to those that come later.
Paul has no other option than to write another Misery book to praise Annie, which, however, doesn't mean he's off her hook. Actually I quite welcomed the chapters from his new Misery installment and despite it was an over-dramatic soppy lovestory it felt save. That's another reason for Paul to keep writing because just like readers like to escape the everyday world, so does he now.
''Paul remembered telling Bernstein, who had lost an aunt and a grandfather in the Holocaust, the he didn't understand why the Jews in Germany - hell, all over Europe but especially in Germany - hadn't gotten out while there was still time... Bernstein's answer had struck him as frivolous and cruel and incomprehensible: Most of them had pianos. We Jews are very partial to the piano. When you own a piano, it's harder to think about moving.''
Don't get mistaken, though. The only characters you'll see in 99 percent of pages are only Annie and Paul.
Apart from getting a peek into a mind of a true psychopath, you can see what goes on in the head of author when trying to come up with solutions to move the plot, write a fair book and how it feels when it's done and finished? 
''It was always the same, always the same - like toiling uphill through jungle and breaking out to a clearing at the top after months of hell only to discover nothing more rewarding then a view of a freeway - with a few gas stations and bowling alleys thrown in for a good behavior, or something.''
Plus if we wanted to compare the structure of this story to the classical drama, it would go like this: exposition, rising action, climax, falling action, rising action, climax, falling action rising action, climax, falling action, rising action, climax, falling action, rising action, climax, falling action and resolution. 
Have fun.
If you think you have the balls.
PS: One day I'm going to watch the film too. Not too soon though.





Môžete si pozrieť všetky horory, psychologické drámy alebo psychologické horory, aké len existujú. Môžete si pozrieť aj každý film od Larsa von Triera (šibnutý chlap). Keď však začnete čítať Misery, tak vás nevyhnutne zaskočí, ako ťažko sa to číta.
Tento román od Stephena Kinga som si kúpila 23. októbra tohto roku a onedlho som ho začala aj čítať. Skončila som 15. novembra. Skoro nikdy mi tak dlho netrvá, kým prečítam knihu. Tých 360 strán pre mňa nebol problém, ale išlo o to, že pri niečom takomto toho nemôžete naraz veľa prečítať, inak riskujete infarkt.
Ale bola to dobrá kniha. Teda nie dobrá, ale dobre napísaná. Úplne som sa cítila, akoby som tam bola a preto bolo čítanie také náročné.
Kedže existuje aj film, tak použijem obrázky z neho.
Naša hlavná postava, Paul Sheldon, je slávny autor, ktorý napísal sériu kníh z viktoriánskeho obdobia o hrdinke menom Misery, ktorá mu vyslúžila obrovskú popularitu medzi ženami so sklonom k romantike. Je to vlastne taká Danielle Steel. Po napísaní poslednej knihy, kde Misery zomrie, sa Paul cíti slobodný na to,  aby začal písať tú skutočnú literatúru veriac, že má talent a šancu stať sa ďalším Hemingwayom. Počas snehovej búrky na ceste skoro neobývanou časťou krajiny má autonehodu. Po tom ako sa zmieri so smrťou, príde čiasi veľká postava a dá mu to úplne najsmradľavejšie umelé dýchanie. Dámy a páni: Annie Wilkes.
Annie Paula dotiahne do svojho domu a natlačí do neho všelijaké lieky, aby mu zachránila život. Jediná vec, na ktorú však "zabudla" bolo zavolať záchranku.
"Mimochodom, kde je moja peňaženka?" "Starostivo som ti ju odložila," povedala. Jej úsmev sa zrazu zmenil na výraz plný podozrenia, čo sa Paulovi veľmi nepáčilo.
Keď Annie zistí, že Misery v poslednej knihe zomrie, dostane taký menší záchvat zúrivosti. Menší v porovnaní s tým, čo príde neskôr.
Paul nemá inú možnosť ako napísať ďalšiu knihu s Misery, aby Annie potešil, čo však neznamená, že je v bezpečí. Vlastne som celkom privítala kapitoly z jeho novej knihy o Misery, lebo napriek tomu, že to bola prehnane dramatická a presladená lovestory, cítila som sa bezpečne. To je ďalší dôvod, prečo Paul stále píše, pretože rovnako ako čitatelia túži po úniku z reality, vlastne dokonca ešte o niečo viac.
"Paul si spomenul ako sa rozprával s Bernsteinom, ktorý stratil tetu a starého otca počas holokaustu, o tom, že nikdy nerozumel, prečo židia v Nemecku - dočerta, v celej Európe, ale hlavne v Nemecku - neušli keď bol ešte čas... Bernsteinova odpoveď sa mu zdala povrchá, krutá a úplne nepochopiteľná: Väčšina z nich mala klavir. Žid má silné puto so svojim klavírom. A keď máš klavír, tak sa ti tažko uvažuje nad sťahovaním." 
No nenechajte sa popliesť. Jediné postavy, ktorými budeme mať dočinenia na 99% stránok sú iba Annie a Paul.
Okrem náhľadu do mysle psychopata, sa dozviete aj, čo behá po rozume autorovi, keď sa snaží prísťs riešeniami ako posunúť dej, napísať férovú knihu a aký je to pocit, keď ju konečne dokončí?
"Je to vždy rovnaké, úplne rovnaké - ako predierať sa hore kopcom hustou džungľou, po mesiacoch pekla sa prebojovať na čistinku na vrchole a neobjaviť nič hodnotnejšie ako výhľad na diaľnicu - s pár benzíkami a bowlingovými herňami navyše, akoby za dobré správanie alebo čo."
Mimochodom ak by som mala štruktúru tejto knihy porovnať s kompozíciou klasickej drámy, bolo by to asi toto: expozícia, kolízia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, kríza, peripetia, katastrofa.
Príjemnú zábavu.
Ak si trúfate.
PS: Jedného dňa so pozriem aj film. Tak skoro to asi nebude.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.