Sunday, 4 January 2015

Viva la 80s/Nech žijú osemdesiate roky


Brian Johnson:  Dear Mr. Vernon, we accept the fact that we had to sacrifice a whole Saturday in detention for whatever it was we did wrong. But we think you're crazy to make us writing an essay telling you who we think we are. You see us as you want to see us - in the simplest terms, in the most convenient definitions. But what we found out is that each one of us is a brain...
Andrew Clark: ...and an athlete...
Allison Reynolds: ...and a basket case...
Claire Standish: ...a princess...
John Bender: ...and a criminal...
Brian Johnson: Does that answer your question? Sincerely yours, the Breakfast Club...

Brian Johnson: Vážený pán Vernon, prijímame fakt, že musíme stráviťcelú sobotu po škole za čokoľvek, čo sme urobili. Ale myslíme si, že ste blázon, keď od nás žiadate esej na tému kto sme. Vidíte nás ako nás vidieť chcete - označených tými najjednoduchšími nálepkami a najpohodlnejšími definíciami. Ale dnes sme zistili, že každý z nás je kocka...
Andrew Clark: ...či športovec...
Allison Reynolds: ...blázon...
Claire Standish: ...či princezná...
John Bender: ...alebo zločinec...
Brian Johnson: Odpovedal som vám na otázku? S pozdravom, Breakfast Club...

I love oldies so I decided to watch some adorable films with Molly Ringwald from 1980s because I've seen her in Breakfast Club and that film knocked my socks off! I watched 16 Candles and Pretty in Pink and none of those was as good as Breakfast Club, I believe they are worth mentioning, so I think the best idea is to write one post about these three films as the actress, director (John Hughes), time and more or less the atmosphere is the same.


The main character is a 16 year old girl, a walking tragedy, whose parents have forgotten her birthday because her sister is getting married. Even though she's narcissistic and self-pitying I gave her a pass because I wasn't any better at her age. Too bad that her environment is pretty terrible as well. She's constantly being hit on aggressively by a boy, who doesn't take no for an answer. The fact that he's younger, shorter and smaller doesn't make it any less upsetting.
This film was supposed to be the most comical of these three, however, most of the gags were so over-the-top or downright insulting or just plain silly I totally expected Leslie Nielsen to come any second and that's not a compliment.
There were some bright moments too. I loved the younger brother, who despite being around 10 had some veeery bold lines to tell. Also I'm beginning to love 80s fashion as well.
Plus there were lines that became classic for a reason:



This flick was a little better. The director didn't try so desperately to put there as many moronic jokes and gags as possible and if I described 16 Candles as loud, Pretty in Pink was much quieter and reflexive. I liked this main character better than the whiny kid from the previous film. Molly Ringwald plays an independent and strong teenager, who, while having her own duties, needs to take care of her unemployed father because he is too broken after the mother abandoned the family. After school she works at a record store and her colleague is this quirky lady that you simply have to love.
Being poor won't stop Molly Ringwald from having her own fashion sense. Obviously she's a laughingstock for the whole school, which is rather a cliche but Molly doesn't give up and I like it.
The director of these flicks must have a thing for stalkers because of course the girl has a friend, who's been in love with her since forever and who thinks it's acceptable to be around her all the time or calling her several times a day and being a complete asshole when she says she likes someone else. Once in a while he happened to have a good line though.
John Cryer (for example Two and Half Men)
I'm not happy about the end but let's just concentrate on what's good on the flick. The main character was a smart girl, true to herself despite it was the harder way. Kudos for that:



And the winner is...

The Breakfast Club (1985)
I've seen this film twice and I will see it again. That should be enough as a recommendation from a person who works, studies 2 foreign languages, tutors 3 guys English, has moderate social life and showers, eats and sleeps once in a while too. But I agree that I should be more concrete about my recommendation. 
I'm not a high school student anymore and where I live and at the high school I attended we didn't have such a severe segregation into cliques but even though the film describes this problem as well, it doesn't fail to speak to other cultures as there are some more universal topics presented.
The athlete (second form the left) is played by Emilio Estevez (brother of Charlie Sheen)
Closing several characters in a confined space and forcing them to stay there for hours or more is a great strategy to create a conflict without spending too much money:-) Moreover, if the characters are teenagers the place might go in flames within minutes, you know it you've been one, right? When you're a teenager something completely trivial, as seeing a person who looks different from you, can launch unexplainable chemical processes in your brain and make you go berserk for some reason.
Five very different teenagers are serving their detention time at school on Saturday (so happy I'm not from USA now). The first opposing force is a malevolent teacher, who revels in their misfortune and despises the shit out of them all. When the coast is clear and he goes to his office, the kids start learning about each other, on-and-off fighting and empathizing with other. This film felt like a therapy - the fake sense of harmony, then attack, confusion, discomfort, stress, fight, catharsis, tears and the real peace of mind in the end.
What problems do (the) kids have? What bothers them most? How very different they are? Why did they get the detention? And what's gonna happen on Monday? 
It can be safely said that The Breakfast Club is the most psychological, psychologically believable, helpful to teenagers, teachers or parents and the least hateful or somehow problematic of these three films (meaning misogyny, homophobia, ableism). You are probably a busy person and don't want to devote time to something that might just piss you off in the end. Go for The Breakfast Club - it's one of the best not only 80s but also Hollywood has to offer.




Mám slabosť pre starinky a tak som sa rozhodla pozrieť si tie rozkošné filmy s Molly Ringwald z osemdesiatych rokov, pretože som ju videla vo filme Breakfast Club, ktorý ma úplne dostal. Pozrela som si Šestnásť sviečok a Kráska v ružovom a žiaden z nich nebol lepší ako Breakfast Club, ale za zmienku stoja a tak píšem jeden príspevok o všetkých troch, lebo majú spoločnú herečku v hlavnej úlohe, režiséra (John Hughes), čas vzniku a atmosféru.


16 Sviečok (1984)
Hlavnou hrdinkou je 16 slečna, obyčajná tragédka, ktorej rodičia zabudli na jej narodeniny, pretože jej sestra sa vydáva. Aj keď je to obyčajný narcis a reklama na sebaľútosť rozhodla som sa, že nebudem prísna, lebo v jej veku som nebola iná. Bohužiaľ, jej prostredie nie je o nič lepšie. Nestále ju dosť agresívne obťažuje chlapec, ktorý jej nezáujem neberie na vedomie. Fakt, že je mladší, menší a chudý "jak rúčka od dáždnika", neznamená, že je to o nič menej znepokojivé.
Stavím sa o tucet diskiet, že sa nedostaneš ani ku kozám.
Tento film mal yť zo všetkých najkomickejší, ale väčšina vtipov bola taká prehnaná, urážlivá či jednoducho detinská, že som skoro čakala, že sa zrazu objaví Leslie Nielsen a to odo mňa nie je žiaden kompliment.
Ale našla som aj nejaké tie plusy. Mladší brat mal celkom odvážne hlášky na to, že mal 10 rokov. A táto móda osemdesiatych rokov sa tiež začína pozdávať.
A niektoré hlášky sa celkom oprávene stali klasikou:
"Iba to bolí a bolí."
"Preto si každý prvú lásku zapamätá."
(Ja viem, trochu mi to s tým prekladom nevyšlo. ak máte lepší nápad dajte vedieť.)


Tento film bol o niečo lepší. Režisér sa prestal snažiť tam napchať čo najviac zúfalých vtipov a ak by som označila 16 Sviečok ako hlučný film, Kráska v ružovom bol tichší a uvážlivejší film. Táto postava bola určite lepšia ako tá skuvíňajúca nešťastnica, o ktorej som písala hore. Molly Ringwald tu hrá nezávislú a silnú tínedžerku, ktorá, napriek tomu, že má svoje vlastné povinnosti, sa musí starať aj o svojho nezamestnaného otca, pretože je ešte stále zlomený po matkinom odchode. Po škole pracuje v obchode s platňami a jej kolegyňa je podivná ženská, ktorú si zamilujete na prvý pohľad.
Prečo sa nemôžeme narodiť ako starí a časom mladnúť?
Chudoba však Molly Ringwald nezabráni v tom, by mala vlastný módny štýl. Samozrejme, že sa na nej smeje celá škola, čo je trošku klišé, ale Molly sa nedá a to sa mi páči.
Režisér týchto filmov má asi stalkerov rád, pretože samozrejme, že má naša hrdinka kamaráta, ktorý je do nej zaľúbený od nepamäti a ktorý si myslí, že je úplne v pohode vnucovať jej neustále jeho spoločnosť, volať je niekoľkokrát denne a správať sa ako úplný čurák, keď mu povie, že sa jej páči niekto iný. Raz za čas sa mu podarí dať nejakú repliku.
Hovorí sa tomu zmysel pre humor. Zaobstaraj si to. Je s ním sranda.
To je John Cryer (hrá napríklad aj v Dva a pol chlapa)
No hlavná hdrinka je pomerne bystrá osoba, ktorá si ide svojou cestou, aj keď je to ťažšie. Palec hore:
Iba chcem, aby vedeli, že ma nezlomili.


A víťazom je....

Tento film som videla dvakrát a určite si ho pozriem znova. Tieto slová by mali stačiť, keď pochádzajú od osoby, ktorá pracuje, študuje 2 cudzie jazyky, doučuje troch ľudí angličtinu, má nejaký ten spoločenský život, občas sa osprchuje, naje a vyspí. Ale súhlasím s tým, že by som mala dať konkrétnejšie odporúčanie.
Už nechodím na strednú a tam odkiaľ som a ani na tej škole, kde som chodila sme neboli tak veľmi rozdelení do skupiniek. No napriek tomu, že film popisuje aj tento problém dokáže prehovoriť do duše aj ľuďom z iných kultúr, lebo prezentované témy sú celkom univerzálne.
Športovca - druhého zľava - hrá Emilio Estevez (brat Charlieho Sheena)
Dať niekoľko postáv do uzavretého priestoru a donútiť ich tam zostať celé hodiny alebo aj viac je skvelá stratégia ako vytvoriť konflikt bez míňania množstva peňazí:-) Ak sú tie postavy navyše pubertiaci miesto o 5 minút pravdepodobne ľahne popolom. Určite to poznáte, veď aj vy ste takí boli, však? Lebo keď ste tínedžer aj niečo také triviálne ako to, že niekto vyzerá inak ako vy, dokáže vyvolať nevysvetliteľné procesy vo vašom mozgu a s nejakého dôvodu úplne vybuchnete.
Päť veľmi rozdielnych tínedžerov je v sobotu po škole (som rada, že som nechodila do školy v Amerike). Prvou nepriateľskou silou je zlomyseľný učiteľ, ktorý sa vyžíva ich nešťastí a úplne nimi pohŕda. Keď je vzduch čistý a on sa utiahne do svojej kancelárie, deti začínajú objavovať jeden druhého a striedavo bojovať a súcitiť jeden s druhým. Tento film je ako terapia - najprv pocit falošnej harmónie, potom útok, zmätok, nepríjemné pocity, stres, boj, katarzia, slzy a nakoniec upokojenie.
Aké problémy majú (tieto) deti? Čo ich trápi najviac? Ako veľmi sa líšia? Prečo sú po škole? A čo sa stane v pondelok?
S čistým svedomím môžem povedať, že z troch filmov, o ktorých v tomto príspevku píšem je The Breakfast Club najpsychologickejší, najuveriteľnejší, užitoční pre tínedžerov, učiteľov aj rodičov a najmenej nepriateľský (hovorím o mizogínii, homofóbii, rasizmus, či urážaní hendikepovaných). Asi máte málo času a nechcete venovať čas niečomu, čo by vás len naštvalo. Vyberte si teda Breakfast Club - je to to najlepšie, čo nielen osemdesiate roky ale aj celý Hollywood môže ponúknuť.
A kuknite si vtip.

No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.