Sunday, 27 December 2015

Buffy - season 6 1/2

The battle's done and we kind of won
So we sound our victory cheer
Where do we go from here?
Why is the path unclear?
When we know hope is near?
Understand we'll go hand in hand, but we'll walk alone in fear
Tell me!
Where do we go from here?

Už je po bitke a asi sme ju vyhrali
takže spievame víťaznú pieseň
A čo teraz?
Prečo nie je cesta jasná?
Kedy spoznáme, že nádej je blízko?
Rozumieme, ideme ruka v ruke, ale kráčame sami a vystrašení
Povedzte mi!
Čo teraz?
If you love something at the moment it's great. If you love it even after some time and you actually appreciate it more then it is really worth your time. When was it? 2 years ago? I watched Buffy and even at my age I could see that the topics were not limited to the teenage audience only. Every now and then I come back to it and watch an episode or read an article about it and my excitement returns. With Buffy there is always much to talk about. 
Now I brought myself to write about the sixth season. I looked forward to it but I dreaded it a bit as well. In the sixth season Joss Whedon worked less on Buffy and more on other projects and his colleague Marti Noxon was promoted to executive producer. Not sure who was responsible for the writing but man! It all went to hell! It's wonderful and it's horrible! To make myself clear: The stories are wonderfully written but they make you sad, horrified and almost depressed. The sixth season of Buffy the vampire slayer is the most disturbing albeit psychologically deepest of all seasons of Buffy (and probably many other TV series too).
I'm not going to reveal spoilers just in case. One of the topics that go throughout the whole season is Buffy's depression. It was really done realistically with probably everything that depression normally include. Buffy tries to hide this from her family and friends but not for long. Moreover, all the characters that were our solace in the past seasons get into a terrible nasty ball of mess, which only keeps rolling and growing. Xander, Anya, Willow, Tara, Dawn, Spike. They used to be our comic relief, voice of reason and hope that could wash away every scary scene and make you fell warm and safe again. Now their lives go to shambles and there is simply no shelter for anyone.
At he beginning when we meet our season's big bad we don't realize they are actually the villains because look:
The trio of nerds has decided to take over the town. The most hilarious villains ever?
However, they very quickly become the scariest villains the show ever had. In the show about supernatural monsters the worst big bads are humans. Sure you might argue that my dread is just a shock and it comes from my different expectations for them but to that I'll say that if a show can easily turn from  an A+ comedy to heartbreaking tragedy and full-blown horror in a heart beat and make it all believable, well then, count me in.
Buffy: So you three have, what? Banded together to be pains in my ass?
Warren: We're your arch-nemesis....ses...ses. You may have beaten us this time, Slayer, but next time... um... uh, next time...
Jonathan: Maybe not!
I mentioned comedy. I was very thankful that the show doesn't forget its sense of humour and many hard moments were made less difficult with our snarky favourites.

But today I actually wanted to write about 2 episodes that deserve special attention.
You're surely gonna guess the first one. The musical episode could have been an epic failure but it knocked the socks off and was nominated for Emmy in the category "outstanding music direction" (it lost to the opening ceremony of the Olympic games in Salt Lake City, excuse me? Who of you remembers the Olympic games in 2002? I thought so!). 
I understand that the thought of musical might scare some off. Not all actors can sing, for example. Also in many TV series special episodes are made in the umpth season when the creators ran out of ideas long time ago but the show is a nice fat regular paycheck for everyone involved. In addition musical episodes usually don't feel natural at all, on the contrary, they are painful and forced and often disconnected to the previous and following story. 
Now imagine a TV series goes with a special episode in its prime and it corresponds with its supernatural genre. Imagine it fits into the story and has consequences for the future development. Imagine it comes with revelations about the psychology of its characters and foreshadows the impending doom. Voilà:

A monster comes into town and forces everyone to sing publicly about their secrets. This must go wrong for the characters. It can't go wrong for us viewers though. As Xander puts it:
Xander: Demons, ah. There's something you don't see every day. Unless you're us.
It has been said many times but I'm gonna say it again: Once more with feeling is one of the best episodes of Buffy and it will always have it's safe spot in the TV history. For those who see Buffy as a teenage show I'd like to stress that especially in the sixth season the topics are very universal, both timeless and ageless. The characters sing about depression, difficulties in all kinds of relationships (not just the romantic ones), their love and fear, uncertainties in life, tough decisions and so on. Some might find it distracting that the songs remind Disney fairy-tales with their cheery melody, however, I believe that the topics are already dark enough and the balance works for me. All in all, Once more with feeling is one BIG cherry on top. The only minus I can think of is that it can't really function as a stand alone episode and for people who know nothing about Buffy and the story it won't say much.
The other episode that I especially enjoyed was Tabula Rasa. As you might know it's a Latin term for ''clean slate''. Willow, Buffy's witch friend, decides to magically make Buffy forget some of the events of the past months so she isn't depressed anymore. Funny thing is that Willow overestimates her magic skills and unintentionally makes everyone including herself forget everything. The guys pass out and wake up a few hours later not knowing who they are. There are wonderful moments of them trying to figure out who they are and what relationship they have with each other and they are hilariously wrong most of the time. It's fun to observe whose chemistry persists and whose disappears with the memories. And of course at the end the spell is broken and everyone has to face the reality. The ugly, cruel, disheartening reality of the sixth season.
But let's not end like this. Enjoy Spike's joke:





Ak sa vám niečo páči v istom období, je to pekné. Ak to však lúbite aj po rokoch, či dokonca to oceníte ešte viac, tak to už asi naozaj stálo za ten strávený čas. Kedy to bolo? Pred dvomi rokmi? Pozerala som Buffy a aj v mojom veku sa mi zdalo, že témy nie sú obmedzené iba na problémy tínedžerov. Raz za čas som k seriálu vrátim a pozriem si nejakú časť či si prečítam článok a moje nadšenie sa vráti. Pri Buffy je vždy o čom rozprávať.
Teraz som sa dokopala k príspevku o šiestej sérii. Tešila som sa na to, ale ma to aj trošku desilo. V šiestej sérii sa už Joss Whedon toľko neangažuje v Buffy, ale rozbieha iné projekty a jeho kolegyňa Marti Noxon sa stáva výkonnou producentkou. Neviem naisto, kto bol zodpovedný za scenár, ale bože! Všetko išlo do sračiek! Je to úžasné a príšernézároveň! Aby som sa vyjadrila jasne: šiesta séria Buffy premožiteľky upírov je najtemnejšou a zároveň najpsychologickejšou zo všetkých sérií Buffy (a mnohé iné tiež strčí do vrecka).
Nejdem odhaľovať žiadne spoilery, keby náhodou. Jedna z tém, ktoré sa ťahajú celou sériou je Buffyna depresia. Toto bolo podľa mňa zvládnuté celkom realisticky, asi so všetkým, čo taká depresia obnáša. Buffy sa všetko snaží pred svojou rodinou a priateľmi utajiť, ale nie nadlho. Navyše všetky postavy, ktoré boli naše útočisko v predchádzajúcich sériách sa ocitnú v hrozných situáciach a všetko to sa len nabaľuje a zhoršuje. Xander, Anya, Willow, Tara, Dawn, Spike. Boli našimi bavičmi, radcami, nádejou v ťažkých chvíľach, dokázali úplne obrátiť každú hororovú scénu a znova nás zaliať pokojom a pohodou. Teraz sa ich životy premenili na peklo a žiaden úkryt už neexistuje.
Na začiatku, keď sa stretávame so zloduchmi, neuvedomujeme si, že to budú naši antagonisti počas celej série, pretože aha:
Trojica nerdov sa rozhodla si podrobiť celé mesto. Úspech zaručený.
No veľmi rýchlo sa z nich stanú asi najdesivejší zlodusi, akých sme kedy v Buffy videli. V seriáli o nadprirodzených príšerách sú najväčšie príšeri ľudia. Možno by niekto povedal, že môj strach je skôr šok z toho, že som mala úplne odlišné očakávania, ale ak seriál dokáže úspešne žongľovať s parádnou komédou, bezodnou tragédiou a úplným hororom a všetko to udržať v uveriteľnej rovine, tak si prosím lístok do prvej rady, ďakujem.
Buffy: A vy traja čo? Spojili ste sily, aby ste boli vred na mojom zadku?
Warren: Sme tvoji nemesis..sis...ovia. Možno si nás tentoraz porazila, ale nabudúce...eh... nabudúce...
Jonathan: Nabudúce už možno nie!
Spomínala som komédiu. Bola som veľmi vďačná, za to, že seriál nezabudol na svoj zmysel pre humor a veľa ťažkých momentov divákovi uľahčujú naši obľúbenci s podrezaným jazykom.
"Možno nie som zlá, ale nemyslím si, že dokážem byť dobrá."
"No, ja nie som dobrý a som v pohode."
Ale vlastne som chcela písať o dvoch epizódach, ktoré si zaslúžia mimoriadnu pozornosť.
Tú prvú určite uhádnete. Muzikál mohol dopadnúť ako epic fail, ale vytrel divákom zrak a bol nominovaný na Emmy za vynikajúcu hudobnú réžiu (vyhrala sa však otváracia ceremónia Olympijských hier v Salt Lake City. Pardon? Kto z vás si pamätá Olympijské hry v roku 2002? Asi tak.).
Chápem, že pomyslenie na muzikálovú časť v seriáli musí mnohým naháňať zimomriavky. Nie všetci herci vedia nutne spievať. Navyše mnoho seriálov príde so špeciálnymi epizódami počas ikstej série, kedy tvorcom už dávno došli nápady, ale seriál pre všetkých zúčastnených stále znamená tučnú  a pravidelnú výplatu. Okrem toho hudobné epizódy zvyčajne nepôsobia prirodzene, práve naopak, sú trápne a strojené a často vôbec nezapadajú do deja seriálu.
Tak a teraz si predstavte, že seriál príde so špeciálnou epizódou, keď je ešte na vrchole a jej dej korešponduje s jeho nadprirodzeným žánrom. Predstavte si, že časť dejovo vychádza z príbehu a má dôsledky pre nasledujúci vývoj. Predstavte si, že tvorcovia prichádzajú s odhaleniami o duševnom živote postáv a predznamenávajú nadchádzajúce pohromy. Voilà:
Príde jedna zvláštna potvora a donúti každého verejne spievať o svojich tajomstvách. Tak toto pre naše postavy nebude príjemné, no na druhej strane sa divák má rozhodne na čo pozerať. Ako poznamenal Zander:
Démoni, áh. To nie je dačo, čo človek vidí každý deň. Pokiaľ nie je na našom mieste.
Už to povedali mnohí, ale poviem to aj ja: Once more with a feeling (po česky Ještě jednou a s citem) je jedna z najlepších častí (ak nie priam najlepšia) a už navždy bude mať svoje nenahraditeľné miesto v televíznej histórii. Pre tých, ktorí vidia Buffy stále ako seriál pre puberťákov by som rada pripomenula, že hlavne šiesta séria a jej témy sú veľmi univerzálne (či už hovoríme o veku alebo o kaledárnom roku). Postavy spievajú o depresii, ťažkostiach vo vzťahoch rôznych druhov (teda nie len o romantike), ale aj láske a strachu, neistotách dospelého života, dilemách a tak ďalej. Niektorí by na prvý pohľad mohli považovať veselé a hravé melódie akoby z Disneyho rozprávok za rušivé, no podľa mňa sú témy už aj tak dosť temné a treba to trošku vyvážiť, aby sme sa nezosypali, však? Suma sumárum, Once more with a feeling je jedna veľká čerešnička na torte. Jediné mínus, ktoré ma napadá je, že epizóda nemôže úplne fungovať sama o sebe a pre ľudí, ktorí o Buffy a deji nič nevedia by nemala dostatočnú výpovednú hodnotu.
Príšeri existujú? Myslíš, že sme to vedeli?
Ďalšia časť, ktorú som si mimoriadne užívala bola Tabula Rasa. Ako iste viete je to latinský výraz pre "čistý štít". Willow, Buffina kamarátka čarodejka, sa rozhodla začarovať Buffy, aby zabudla na niektoré svoje traumatizujúce zážitky predchádzajúcich mesiacov a nebola už viac zdeprimovaná. Willow však trošku preceňuje svoje magické schopnosti a omylom začaruje všetkých vrátane seba. Naši hrdinovia odpadnú a prebudia sa o niekoľko hodín neskôr nevediac kde a kto sú. Nasledujú zábavné momenty, kedy sa postavy snažia uhádnuť kto sú a aké vzťahy majú s ostatnými a poväčšine sú úplne vedľa. Je zaujímavé sledovať, ktorý pár si zachoval chémiu a komu sa vyparila spolu so spoločnými spomienkami. A samozrejme na konci sa kúzlo prelomí a každý musí čeliť realite. Škaredej, krutej, skľučujúcej realite šiestej série.
Ale neskončime takými tvdými slovami. Užite si vtip zo Spikovho bezodného repertoáru:
"Čo tu robíš? Na päť slov alebo menej!"
"Iba sa tu prechádzam... suka!"












No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.