Sunday, 24 January 2016

A pidgeon sat on a branch reflecting on existence/Holub sedel na konari a rozmýšľal nad životom (2014)

- What are you doing for us?
- Reading a poem.
- A poem? Okay. And who taught you that?
- I did myself.
- You learned the poem yourself? That was very good of you. What's the poem about?
- A bird.
- It's about a bird? What kind of bird?
- A pigeon.
- About a pigeon! And what did the pigeon do?
- It sat on a branch.
- It sat on a branch? What did it do on the branch?
- It rested and reflected.
- It rested and reflected? What did the pigeon reflect on?

- A čo nám predvedieš ty?
- Prečítam báseň.
- Báseň? Okej. Kto ťa ju naučil?
- Ja sama.
- Naučila si sa báseň sama? To je skvelé. O čom je tá báseň?
- O vtákovi.
- Je o vtákovi? O akom vtákovi?
- Holubovi.
- O holubovi! A čo spravil holub?
- Sedel na konári.
- Sedel na konári? A čo tam robil?
- Odpočíval a rozmýšľal.
- Odpočíval a rozmýšľal? A o čom ten holub rozmýšľal?
Recently a Swedish director, Roy Andersson, made another film of his own special kind. It's named A pidgeon sat on a branch reflecting on existence and even without know anything about the guy one can probably guess it's not for everyone. However, those who are unafraid of a bit of art and thinking might consider it worth seeing. 
A pigeon is one of the films that remind me my school days when teacher gave us a strange poem or a text and asked us what it was about. Many students don't like that because the meaning is either painfully obvious or the whole thing was a mess and they didn't know what to think of it.
- What do we do with this now?
- What do you mean?
- Well, he's already paid.
- Good question.
A pigeon presents us 39 surreal scenes with recurring characters facing not only everyday or strange situations but also moments when a usual day changes to a truly outlandish one. It's inhabited by pale characters that often motionlessly stand around being at loss. Moreover, the sets and props in muted colors look as depressing as beautiful (albeit in oddly way) and Pigeon looks more like a painting than a movie. Maybe young Roy wanted to be a painter before but couldn't draw realistically looking people so he started making film with real people instead. Who knows.
I suspect the director himself appears in the film as the museum visitor.
Through this gray-lightened zombieland wanders a pair of unsuccessful elderly salesmen with a big bag full of entertaining products trying to find customers. One inevitably thinks of Beckett's Godot and other works of absurd theater. The sets have a certain air of magic around them and they evoke a theater stage. Moreover, characters keep often repeating the same or similar phrases again and again.
My favourite scenes are: the lady with her bag, the Swedish King vol. I, pigeon poem, limping Lotte's song and dead man's lunch.
No women in the establishment! 
Out! Out, damn it! 
Provosts, forward! Let that man taste the whip.
Surprise is something I always appreciate in a story. Sometimes I have a grim feeling that every story has already been told and in a way we are left with repeating the same old tropes over and over again. Some inventive creators can of course try to break them, which is also a trope, or try to innovate them. Sometimes I feel the difference between the stories isn't the story itself but the way it's made. Nevertheless, Roy Andersson manages not only to surprise you with HOW (which is easier) but also with WHAT, which is something I find almost impossible. I dare you, watch the film and try to guess what comes next.
There are some episodes that make you laugh, some scare you a lot but all make you think.





Švédsky režisér, Roy Andersson, nedávno nakrútil zase jeden zo svojich špecifických filmov. Volá sa Holub sedel na konári a premýšľal o živote a aj keď o tvorcovi možno veľa neviete, asi uhádnete, že to nie je film pre každého. No pre tých, ktorí sa neboja umeleckej divočiny a premýšľania nad tažšími témami, by film určite za pozretie stál.
Holub je jedným, z tých filmov, čo mi pripomínajú moje školské časy, keď nám učiteľ dal báseň alebo nejaký iný text a pýtal sa nás, čo tým chcel autor povedať. Veľa študentov to nemá rado, pretože zmysel textu je buď až trápne jednoduchý alebo je to jednoducho bordel a nevedia, čo si o tom myslieť.
- A čo teraz urobíme s týmto?
- Čo tým myslíte?
- On už zaplatil.
- Dobrá otázka.
Holub nám prezentuje 39 surealistických scénok s opakujúcimi sa postavami, ktoré čelia bežným, ale aj podivným situáciam, no tiež aj obyčajným chvíľam, ktoré sa zrazu zmenia na niečo úplne bizarné. Tento svet je obývaný ľuďmi s kriedovobielymi tvárami, ktorí často nepohnute stoja nevediac, čo ďalej. Navyše scény a rekvizity sú v pochmúrnych a akoby vyblednutých farbách, pôsobiacich depresívne no zároveň krásne (aj keď takým zvláštnym spôsobom) a Holub skôr pripomína obraz ako film. Možno, že mladý Roy chcel byť kedysi maliarom, ale nevedel nakresliť realisticky vyzerajúcich ľudí a tak začal s filmom a najal skutočných. Kto vie.

Režiséra podozrievam, že sám spravil cameo ako návštevník múzea.
Týmto šedastým zombiesvetom putuje pár neúspešných postarších predajcov s veľkým kufrom plným zábavných produktov, ktoré sa snažia predať zákazníkom. Človeka okamžite napadne Beckettov Godot a iné diela absurdného divadla. Scény majú silný nádych mágickosti a evokujú skôr divadelné dosky ako svet. Navyše postavy často opakujú tie isté alebo podobné frázy.
Moje obľúbené scény sú: pani s taškou, švédsky král časť prvá, báseň o holubovi, pieseň krívajúcej Lotty a obed mŕtveho muža.
Žiadne ženy v tejto inštitúcii!
Von! Von, dočerta!
Stráže, sem! Nech ten muž ochutná bič!
Prekvapenie je niečo, čo v príbehu veľmi ocením. Niekedy mám neradostný pocit, že každý príbeh už niekto povedal a že sme svojím spôsobom odkázaní na nekonečné opakovanie rovnakých tém a stereotypov. Niektorí kreatívni jedinci sa ich samozrejme snažia prelomiť (ale to tu už tiež bolo) alebo sa ich nejakým neokukaným spôsobom snažia inovovať. Niekedy mám pocit, že rozdiel už nemôže prísť na úrovni príbehu, ale iba v tom ako je to celé urobené. No nič. Royovi Anderssonovi sa darí nielen nás prekvapiť tým AKO (čo je jednoduchšie), ale aj tým ČO a to je niečo, co považujem za skoro nemožné. Zahrajme sa! Zapnite si Holuba a skúste hádať, čo sa stane v nasledujúcom momente.
Niektoré scénky vás pobavia, niektoré vydesia, ale všetky vás donútia k zamysleniu.


No comments:

Post a Comment

Note: only a member of this blog may post a comment.